Posledný septembrový víkend som strávil v prostredí malebných hornsúčanských kopaníc na ochranárskej víkendovke, ktorú usporiadalo občianske združenie KOZA a to na veľmi príznačnom mieste. Konala sa totiž na malej kozej farme, ktorá susedí s dvoma územiami európskeho významu – Lipníkovské a Stehíkovské. Vďaka dvom mladým farmárom tu funguje priam ukážková spolupráca so Správou CHKO Biele Karpaty, na ktorú nadviazala aj táto vydarená víkendová akcia.
Do Hornej Súče, konkrétne na kopanicu zvanú Vlčí Vrch, som prišiel v piatok večer okolo pol ôsmej, teda už po západe slnka. Cesta na farmu bola pomerne jednoduchá – stačilo vyjsť po asfaltke pomedzi domy na rovnomenný kopček a potom sa spustiť do údolia ležiaceho na hranici s Českou republikou. Cestou sa mi naskytol úžasný pohľad na moravskú dedinku Žítková a tak som pohotovo vytiahol fotoaparát a statív aby som si trochu zaexperimentoval s nočným fotografovaním. Potom som už úplne po tme pokračoval až k malebnému domčeku s farmou, kde ma privítali účastníci, majitelia a najmä ich svorka prítulných psov.
V sobotu ráno som mal v pláne ešte pred dobrovoľníckou prácou ísť fotografovať niekam do blízkeho okolia, lenže počasie nebolo úplne priaznivé a tak som si ešte doprial nejakú tú hodinku spánku. Čaro tunajšej prírody som si preto išiel po prvý krát pozrieť až po ôsmej spolu s Katkou Devánovou, ktorá mi ukázala obe chránené územia. Jedným z hlavných predmetov ich ochrany sú vzácne modráčiky rodu Maculinea, ktorých živnou rastlinou je krvavec lekársky, ktorý tu rastie naozaj v hojnom počte, z čoho som zostal naozaj príjemne zaskočený. No a podobne hojné boli na tamojších pasienkoch aj všetky možné jedlé huby.
Počas cesty späť zo Stehlíkovského už spoza mrakov konečne vykukli prvé slnečné lúče a tak som si s fotoaparátom vychutnal prvý náznak babieho leta a to navyše s nádherným výhľadom na moravskú stranu Bielych Karpát.
Na zvyšok soboty som už vymenil fotoaparát za krovinorez a hrable, no počas oddychových prestávok som sa na chvíľku povenoval aj zachyteniu atmosféry na pasienku, na ktorom sa voľne pasie približne päťdesiat kôz. Obzvlášť jedna jeho časť bola mimoriadne zaujímavá a fotogenická, pretože vďaka vzrastlým stromom pripomína pasienkový les, ktoré sú v našej krajine skutočnou vzácnosťou. Pri fotografovaní som si mimochodom spomenul aj na jedno nezmyselné lesnícke príslovie, ktoré vraví, že žena, koza a breza do lesa nepatria. No a som úprimne rád, že v týchto končinách ani jedna jeho časť neplatí. 🙂
Za ďalšími zábermi som sa vybral v podvečerných hodinách smerom k Vlčiemu vrchu a nízka oblačnosť sľubovala veľmi zaujímavé divadlo. Najskôr som si našiel zaujímavý výhľad na Súčanskú dolinu, ktorý som si však kvôli východnej expozícií svahu nechal až na nedeľný východ slnka. Pobral som sa teda späť na miesto, odkiaľ som v piatok večer fotil Žítkovú, no cestou som si nenechal ujsť pohľad na malebnú kopanicu ležiacej na slovenskej strane.
Keďže sa kvôli tomuto príjemnému zdržaniu už slnko blížilo nebezpečne blízko horizontu, musel som výrazne pridať do kroku aby som stihol jeho západ. Výhľad zo svahu smerom na Moravu bol naozaj podľa očakávaní excelentný, prekážala mi však jedna vec a tou bolo nevzhľadné rozorané pole, ktoré sa tiahlo od cesty až do nedohľadna. Musel som teda zbehnúť ešte kúsok do údolia na začiatok lúčneho porastu. Z neho bol už výhľad naozaj dokonalý a preto už stačilo iba počkať na to najlepšie svetlo a užívať si úžasnú scenériu západajúceho slnka.
V nedeľu som si opäť trochu privstal a hoci počasie vyzeralo omnoho lepšie ako v predošlé ráno, pri prvom pohľade nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mala zopakovať večerná scenéria. Našťastie som sa ale mýlil a v skutočnosti som sa nachádzal v krajine zaliatej tou pravou jesennou inverziou.
Podmienky na fotografovanie teda opäť chvíľu vyzerali takmer dokonale. Pokazila ich žiaľ vysoká oblačnosť, kvôli ktorej som počas zlatej hodinky čakal na slnečné lúče celkom márne. Nakoniec mi teda nezostalo nič iné ako previesť fotografie nasnímané z lúky nad Vlčím Vrchom do čiernobielej podoby. Všetko zlé je ale na niečo dobré a myslím, že aj takéto zábery majú svoju jedinečnú atmosféru.
Podobne ako v sobotu sa po ôsmej hodine slnečné lúče predsa len začali trochu predierať cez oblaky. V rovnakom momente sa ale začala dvíhať hmla a preto som sa musel za vytúženými farebnými zábermi presunúť do strmého kopca takmer až behom. Tušil som totiž, že onedlho sa už celá okolitá krajina na dlho stratí v mliečnobielom objatí.
Moje tušenie sa naozaj naplnilo a ani som sa nenazdal a za pár minút som bol som sa nachádzal v objatí smotanovej hmly. Pomaly som sa teda presunul späť na Lipníkovské, pričom cestou som ešte nakrútil pár atmosférických záberov do filmu. Po neskorých raňajkách som sa rozlúčil s majiteľmi farmy a pred dojením kôz som sa skratkou cez farmu pobral do bývalej školy na Vlčom Vrchu, kam sa v noci pobrala spať väčšina účastníkov.
Hoci prvé jesenné fotopotulky som zakončil trochu pochmúrnymi zábermi, tie rozhodne neodrážajú atmosféru a moje pocity z uplynulého víkendu. Práve naopak, z Hornej Súče som odchádzal nadšený a to nielen kvôli perfektným fotografickým podmienkam ale najmä ale najmä preto, že som objavil ďalšie nádherné zákutie Bielych Karpát, ktoré má navyše to šťastie, že sa oň starajú úžasní ľudia.