Uplynulé dva letné víkendy som strávil prevažne na Vršatci a v jeho blízkom okolí avšak hlavným účelom tentokrát nebolo fotografovanie. Na konci júna som sa vybral s kolegami filmármi za vzácnymi motýľmi a prvý júnový víkend išlo o kontrolu „jasoních“ lokalít, respektíve o prevetranie si hlavy na bicykli. V každom prípade som ale samozrejme mal so sebou aj fotoaparát a preto vám dnes prinášam zopár zaujímavých záberov.
Ako som už naznačil v úvode, poslednú júnovú nedeľu som strávil s filmármi, ktorí pripravujú dokument pre Českú televíziu o ochrane motýľov v Bielych Karpatoch, v ktorom sa netradične objavím aj na opačnej strane kamery. Našu púť za vzácnymi okrídlencami sme začali v Bošáckej doline, kde sme neúspešne pátrali po kriticky ohrozenom Žltáčikovi zanoväťovom. Poobede sme sa presunuli na Vršatec za Jasoňom červenookým, ktorého populácia je na tom nepomerne lepšie, hoci aj v jeho ochrane stále máme čo zlepšovať. Popri filmovaní som stihol spraviť aj zopár fotografií, jednu trochu viac atmosférickú, zobrazujúcu viac prostredie ako samotného jasoňa a jeden klasický detail zobrazujúci dva oddychujúce samce. Čistou náhodou sa mi podarila aj zaujímavá momentka – včela prilietajúca na nevädzník. Večer sme sa ešte presunuli k Váhu, kde som zachytil zopár „gýčoviek“ západu slnka v obilnom poli s výhľadom na Vršatec.
Na Vršatec som sa vrátil aj počas prvého júlového víkendu, konkrétne v sobotu ráno a to s cieľom preventívne skontrolovať lokality Jasoňa červenookého. Hore som sa vybral z Červeného Kameňa a mojou prvou neplánovanou zastávkou bol sad pod Babkami, na začiatku ktorého som započul zvláštny šuchot. V prvom momente som si myslel, že ide o diviaky alebo jelene, potom som si však uvedomil, že ide o úplne niečo iné a síce o zvuk kosy. Vtedy mi už bolo jasné, že ide o majiteľa sadu a nášho „prepríroďáka“ s ktorým som sa dal na chvíľku do reči, spravil som pár záberov a pokračoval som na prvú z lokalít.
Keďže som chcel spraviť aj zopár fotografií jasoňov, vedel som, že vzhľadom na pomerne pokročilý čas budem mať šancu najskôr na severne orientovanom svahu, kde sa slnečné lúče dostávajú najneskôr. Mal som pravdu a po krátkom hľadaní som našiel najskôr samicu a neskôr aj samca, ktoré sa ešte nestihli prebrať a tak som sa chvíľu „zabavil“ hľadaním čo najlepších kompozícií:
Po kontrole prvých lokalít som zišiel prudkým svahom do lesa, ktorým väčšinou len rýchlo prejdem na ďalšiu otvorenú plochu, ktorú obývajú jasone. Tentokrát som sa však v ňom na chvíľu zdržal aby som zachytil atmosféru inej stránky Vršatca, ktorou sú zachovalé staré lesy. A keďže jedným z jeho obyvateľov sú aj orchidey, neobišiel som ani tie. Konkrétne zatiaľ bližšie neurčený druh z rodu Epipactis, alebo po slovensky kruštík.
Cez lúky a lesy som po krátkej pauze prešiel až na skalnaté svahy nad Vršatským Podhradím. Nakoľko klasických detailov jasoňov mám už vo svojej zbierke viac ako dosť, rozhodol som sa zachytiť atmosféru bohato zakvitnutých brál trochu netradične pomocou širokouhlého objektívu. Napriek blížiacemu sa poludniu nebolo svetlo prekvapivo úplne najhoršie.
Posledné dva zábery dnešných fotopotuliek vznikli o deň neskôr, teda v nedeľu. Po dlhej dobe sa nám podarilo stretnúť sa s bratrancom doma na Považí v rovnakom čase a tak sme sa vybrali na bicykloch k zaujímavej stavbe, pozorovateľni Durch. Ako vždy som so sebou pre istotu zobral aj fotoaparát, ktorý som však využil až pri zjazde do Červeného Kameňa, kde sme zbadali malé stádo oviec. Vďaka prostrediu a použitému starému manuálnemu objektívu možno vyzerajú ako z (pred)minulého storočia alebo že vznikli niekde v zabudnutých končinách rumunských hôr. No a predsa som ich vytvoril v roku 2019 a to hneď vedľa pomerne frekventovanej hlavnej cesty vedúcej do Čiech. Omnoho väčším paradoxom však je, že vznikla oproti známej agrofarme a ak by som fotoaparát natočil kúsok doprava, bola by na zábere aj cisterna s mliekom s bulharskou ŠPZ. Nuž, aj to je žiaľ v dnešnej dobe zrejme bežná prax…
