Na začiatku mojich druhých jarných fotopotuliek, ktoré sa odohrali v utorok 16. 4., stála jedna neplánovaná udalosť – sadenie zemiakov. Rozhodol som sa teda spojiť príjemné s užitočným, po obede som zbalil do batoha fotoaparát a vibramy a vyrazil som na bicykli do Bolešova s myšlienkou, že v stredu ráno vybehnem niekam do okolitej prírody. Sadenie nám však išlo rýchlo a preto som svoje plány prehodnotil a okolo piatej poobede som už šliapal poľným chodníčkom do kopcov nad obcou.
Najskôr som chcel totiž skontrolovať, ako to vyzerá v starých družstevných sadoch, ktoré sa rozhodli nový majitelia ošetriť a obnoviť v nich pastvu kráv. Svetlo nebolo ešte na fotenie ani zďaleka dokonalé, spravil som však ale aspoň jeden záber staručkej jablone na susednej lúke, ktorá by si určite tiež zaslúžila obnovný rez.
Ďalšie moje kroky viedli späť do družstevného sadu, na konci ktorého som zbehol cez lúky a lesíky až do doliny k potoku, pretože som sa improvizovane rozhodol prejsť až do osady Tlstá hora. O tej som už na svojom blogu písal v októbri 2017, tentokrát však lístie tunajších ovocných stromov nehralo jesennými farbami. Príjemnú atmosféru naproti tomu vytvárali biele kvety čerešní a sliviek, ktorých rastie na tomto mieste viac ako dosť.
Tlstá hora bohužiaľ nie je až takým idylickým miestom, ako sa môže zdať z predošlej fotografie. Na jej opačnom konci totiž už dávnejšie vyrástli domy v štýle podnikateľského baroka a nová zástavba pribúda aj v súčasnosti. O tom, ako zle regulovaná zástavba ničí prírodné aj estetické hodnoty našej krajiny by sa dal napísať samostatný článok, dnes však budem pokračovať už iba v pozitívnom duchu. Aby som sa vyhol spomínanej „barokovej“ uličke, vybral som sa od kaplnky cestičkou nad staré záhrady, kde som si trochu po dlhšej dobe „zabotanizoval“. Na zarastajúcej lúčke pod lesom ma totiž zaujala záplava fialových kvetov zimozelene, spomedzi ktorých vytŕčalo zopár súkvetí žltých prvosienok. Tie spolu so sviežou jarnou zeleňou vytvárali kontrastnú scenériu, ktorá rozhodne stála za krátke pozastavenie:
Následne som lesnou cestičkou zišiel na opačný koniec Tlstej hory, kde sa nachádza okrem iného pekne zrekonštruovaná chalúpka s množstvom ovocných stromov, pri ktorej sa vždy rád pozastavím a inak tomu nebolo ani dnes. Slnko už pomaly začalo klesať k obzoru, čo sľubovalo dobré fotografické podmienky a tak som si začal naplno užívať moje obľúbené večerné protisvetlo.
Už pri fotení prvého záberu z predošlej série som v údolí započul ženský hlas, ktorému som spočiatku nevenoval prílišnú pozornosť. Až neskôr som zistil, že patrí staršej pani, ktorá sa vybrala na „prechádzku“ so strakatou kravou. Predo mnou sa zrazu zjavila scenéria ako zo starých časov, ibaže s tým rozdielom, že pastierka celý čas držalo v rukách a pri uchu mobilný telefón. 🙂 Do predošlých záberov sa mi ju nepodarilo zakomponovať, pretože som sa snažil dodržiavať diskrétny odstup. Dôvodom boli najmä traja nie úplne najprívetivejšie vyzerajúci ovčiaci, ktorí ju doprevádzali. Napokon sa mi ale predsa len podarilo spraviť zopár záberov z opačnej strany lúky, hoci už s minimom slnečných lúčov ale stále s príjemnou jarnou atmosférou.
EDIT: Fotografie boli na dodatočnú žiadosť fotografovanej z článku stiahnuté.
Potom, čo sa slnko stratilo za obzorom a pastierka so svojím „stádom“ niekde za ovocnou alejou som sa vybral krížom cez lúku späť smerom do Bolešova. Z diaľky som spravil ešte jeden rozlúčkový záber na Tlstú horu a v hlave mi už vŕtalo, kam sa vyberiem ráno, keďže som za utorkové poobedie stihol obehnúť všetko, čo som obehnúť v Bolešovskej doline chcel. Chvíľu som premýšľal som nad Pominovcom, no pri hľadaní inšpirácie na mojich starších fotografiách som dostal nový nápad. A tak som sa v stredu po raňajkách vybral späť do Púchova, cez obed som spracoval najnovšie zábery a o tretej som už sedel v rýchliku do Nového Mesta nad Váhom. O tom ako to celé dopadlo sa ale dozviete až v ďalšom vydaní fotopotuliek…