Napriek tomu, že sa už väčšina z nás s babím letom pred časom rozlúčila, sviatočný týždeň na prelome októbra a novembra ešte priniesol nečakane teplé počasie. Najkrajšie počasie hlásili predpovede na stredu, preto som si na tento deň naplánoval potulky po Bošáckej doline. Mojim plánom bolo prejsť cez kopce z osady Španie na Zabudišovú, nakrútiť nejaké jesenné zábery a samozrejme aj spraviť nejaké fotografie. No a tých napokon vzniklo toľko, že vám ich prinesiem až v dvoch článkoch…
Keďže počas predošlého víkendu začal úradovať zimný čas, do Bošáckej doliny som sa vybral už v doobedných hodinách. Do Novej Bošáce som dorazil okolo dvanástej a moje prvé kroky viedli netradične do potravín. Lenže tie boli kvôli sviatkom zatvorené, takže som sa musel spoliehať na to, že na stromoch zostalo ešte niečo z tohtoročnej bohatej úrody. Úvod trasy som nemal naplánovaný, takže som improvizovane vyliezol na kopec medzi Španím a Predpolomou, kde sa mi otvorili prvé krásne jesenné výhľady na novobošácke kopanice:
Keď som si patrične vychutnal výhľady, ktoré znepríjemňoval len silný juhovýchodný vietor, pokračoval som ponad sad k malej osade, ktorá sa nachádza nad sadom. Tú mi pred časom ukázal Ľudo Vašš a nachádza sa na skutočne exkluzívnom mieste s úžasným výhľadom na dolinu Španie, ktorá stále žije tradičným životom a je vďaka tomu aj jednou z posledných lokalít čoraz sporadickejšie sa vyskytujúceho Žltáčika zanoväťového.
Po nafotení a nakrútení záberov v tejto osade som sa vybral okrajom sadu dolu do doliny a pokračoval som po poľnej ceste popri prírodnej pamiatke Blažejová na protiľahlý vrchol, na ktorom stojí netradičná budhistická modlitebňa. Obloha nad Bošácou sa v medzičasom zatiahla pomerne rozsiahlou oblačnosťou, spomedzi ktorej slnko vykúkalo skôr sporadicky. To mi trochu komplikovalo situáciu, pretože som musel pri každom zábere čakať na krátke slnečné chvíle. Odmenou za čakanie mi však boli o to lepšie snímky, na ktorých jesennú krajinu príjemne dotvára hra svetiel a tieňov.
Z lúky pod „budhistami“ moje ďalšie kroky viedli na lesnú cestu, ktorá ma cez gýčový jesenný les priviedla z katastra Novej Bošáce nad Zabudišovú. Zábery z tejto známej kopanice som vám priniesol aj v septembri, odvtedy sa však vplyvom chladných nocí tunajšia krajina krajina dosť zmenila:
Okrem nových výhľadov som sa vrátil aj na miesta v okolí hrušky rúžovky, ktoré som navštívil aj v septembri. Tentokrát som však mal viac šťastia a do malebného údolia nad Melčickou dolinou som prišiel v čase, kedy doň ešte svietili posledné slnečné lúče. Konečne som tak stihol zachytiť víťazku ankety Strom roka 2017 s dobrým svetlom.
Ako vidno na predposlednom zábere, slnko sa už nevyspytateľne blížilo k horizontu, preto som sa rýchlejším tempom vybral do „srdca“ Zabudišovej, teda k otočisku autobusov. A napriek neúprosne bežiacemu času som stihol v tento vydarený jesenný deň zachytiť množstvo vydarených snímkov. Na tie si však budete musieť pár dní počkať… 🙂
P.S.: Tak ako každoročne, aj tentoraz som sa rozhodol vydať kalendár plný bielokarpatských fotografií. Ak ma chcete podporiť v ďalšej tvorbe, objednať si ho môžete tu: https://goo.gl/forms/ETtuUTf1KMsUyLvZ2