Pondelky sú často považované za najhoršie dni v týždni a na tému pondelkových rán vzniklo nespočetné množstvo vtipov. Čo sa ale stane, ak si v tento deň človek zoberie dovolenku a vyberie sa za príjemného jesenného počasia miesto do práce do prírody? Môže z toho vzniknúť napríklad zopár vydarených fotografií, ktoré vám prinášam v dnešnom článku.
Tretí novembrový pondelok som sa rozhodol po návrate z ekologickej exkurzie v Malej Fatre stráviť doma v Bielych Karpatoch. Počasie bolo celý víkend na horách priam ideálne, prakticky bez jediného mráčika, a pokračovať malo aj v nasledujúci deň. Nanešťastie som v okolí Terchovej chytil virózu, tá ma ale nezastavila v tom, aby som sa vybral loviť poobedné zábery do Hornej Súče. Z autobusovej zastávky na začiatku obce som sa vybral cez Dolnú a Hornú Závrskú smerom na Vlčí vrch. Svetlo ale vôbec nebolo ideálne a väčšina záberov, ktoré som spravil sa mi vôbec nepozdávala. Vydarenejšia mi prišla len jedna fotografia, zachytávajúca detail jedného okna v Závrskej, inak prakticky nič.
Z Vlčieho vrchu som sa teda nespokojný vybral po vrstevnicovom chodníčku smerom na Dúbravu. Cestou sa svetelné podmienky zlepšovali a situáciu zachránila malá kopanica, na ktorú som cestou narazil. Spravil som teda konečne zopár vydarených snímok a pokračoval som smer Dúbrava. Asi pol hodinu pred západom slnka krátko pred tým, ako som objavil miesto s pekným výhľadom na hornosúčanské kopanice však slnko nanešťastie zašlo snáď za jediný mrak, ktorý som za posledné dni videl. Cestou na autobus som ešte stretol rodinku pasúcu kravy, kvôli šeru mi ale ani tieto zábery nevyšli podľa mojich predstáv. Čo už, nie vždy má človek šťastie na fotografické podmienky. Pozitívom ale pre mňa zostáva aspoň týchto pár vydarenejších fotiek a samozrejme vychádzka na čerstvom vzduchu v inak vydarenom jesennom počasí…
Koncom uplynulého týždňa sa už síce babie leto podľa teplôt pomaly ale isto skončilo, predpovede však naznačovali, že štvrtý októbrový pondelok by mal byť ešte celkom slnečný. V skorých ranných hodinách som sa teda vybral na Vršatec. S malou dušičkou som dúfal v peknú jesennú inverziu, tá sa však nakoniec nekonala. Prvý záber jesennej atmosféry som spravil ešte pred východom slnka z asfaltky, ide o klasický vršatský pohľad na Považie ale s netradičnými jesennými farbami.
Už pri fotografovaní tohto záberu mi bolo jasné, že sa zopakuje situácia ako predošlý týždeň, tentokrát však pri východe slnka. Hoci celá obloha bola jasná, zlatú pol hodinku mi ukradol tiahli mrak nad Strážovskými vrchmi. Kľudným tempom som teda vyliezol na skaly, kde sa práve pásli kozy – manažérky a čakal som na prvé slnečné lúče. Okolo ôsmej som sa konečne dočkal a spravil som množstvo záberov, z ktorých bolo naozaj neľahké vybrať zopár najlepších.
Za ďalšími zábermi som sa následne vybral na hradné bralo. Počas dobrého svetla som stihol odfotografovať známe výhľady na obec a bralá a potom som sa rozhodol ísť pešo dolu do Pruského. Cestou som sa ešte zastavil pri majestátnej lipe a ďalej som už pokračoval rýchlym tempom pokračoval takmer bez pauzy po zelenej značne. Na zastávku pri kostole som prišiel o 11:25, autobus smer Púchov mi teda odišiel pred troma minútami. Čo dodať, také typické pondelkové doobedie. Ale aspoň s nejakými vydarenými fotografiami… 🙂
