Prvý augustový víkend som sa spolu s našim občianskym združením Pre Prírodu presunul takpovediac z vody na Súš. Pre tých, čo sa necítia byť v obraze, záver predošlého týždňa sme strávili na ochranárskom splave Váhu a Súš je názov miestnej časti Starej Turej, v ktorej sa nachádza genofondový sad starých a krajových odrôd. Do sadu som v piatok odchádzal aj s filmárskou technikou, keďže som sa rozhodol intenzívnejšie zapracovať na dlho pripravovanom ovocinárskom filme. Večer som si nastavil budík na piatu ráno a dúfal som, že môj organizmus po dlhšej dobe zvládne také skoré vstávanie… 🙂
Vstávanie bolo napriek obavám bezproblémové a zo spacáku som vyliezol už pár minút pred budíkom. Uplynulá noc plná hviezd na oblohe predpovedala dobré podmienky na ranné fotenie a tak sa aj stalo. Keďže do východu slnka zostávalo len pár minút, zobral som fotoaparát, statív a vybral som sa smerom do osady, odkiaľ som chcel fotografovať a filmovať. Už pri prvých krokoch ma prekvapilo, koľko života bolo v noci okolo nás. Najprv mi cestičku skrížili dva diviaky a potom mladý srnec. Nechal som ich teda pokojne prejsť a potom som nerušene pokračoval ďalej. Tunajšiu krajinu som poznal prakticky len zo sedla auta, takže som za zábermi išiel v podstate naslepo. Z asfaltovej cesty som odbočil na nepokosenú lúku, z ktorej sa mi otvoril pohľad na Súš so strechami domčekov a stodôl, kde som spravil prvé zábery ešte pred východom slnka:
Ďalej som sa rozhodol pokračovať po cestičke cez lúku, až som sa zastavil v momente, keď začalo vychádzať spoza protiľahlého konca slnko. Ten sa mi podarilo zachytiť priamo nad ďalšou kopaničiarkou chalúpkou, škoda len, že som nemal so sebou dlhší objektív aby lepšie vynikla.
Po zachytení týchto záberov som ešte pokračoval po lúke ďalej do neznáma, keď sa predo mnou otvoril úžasný pohľad na krásnu typickú bielokarpatskú chalúpku. Do kompozície ladne zapadala aj cestička, ktorá ku nej viedla a vychádzajúce slnko. A tak sa zrodil môj najobľúbenejší záber zo sobotného rána:
Cestou späť na asfaltku som zachytil ešte jeden jednoduchší no príjemný záber na Súš a potom som sa na chvíľu pristavil v peknom jabloňovom sadíku nad cestou. Počas fotografovania záberu v protisvetle cez stromy som zrazu započul kašľanie a chôdzu. Po pár sekundách som zbadal po ceste prechádzať človeka, zrejme tunajšieho kopaničiara alebo chalupára. A tak mi už len stačilo počkať na správny moment, kedy sa vynoril medzi stromami a ďalší vydarený záber bol na svete:
Po chvíle strávenej v sade som sa vybral po poľnej cestičke vedúcej hrebeňom nad Súšou s cieľom nakrútiť výhľad na náš genofondový sad. Okrem neho ma zaujala aj ďalšia kopaničiarska usadlosť pod ním, ukrytá v lese, ktorý práve začali osvetľovať prvé slnečné lúče. Zlákala ma aj odbočka vedúca inou cestou späť do sadu, ktorú lemoval drevený oplôtok, na konci ktorého som objavil starú zlomenú čerešňu. A to bola ďalšia príležitosť zapnúť fotoaparát…
Za ďalšími zábermi som sa vybral už po známej ceste smerom dole do Súše, kde som chcel zachytiť tunajšiu architektúru v lúčoch ranného slnka. Keďže to začalo neúprosne stúpať vyššie a vyššie, ide zároveň o posledné fotografie, ktoré som vám chcel priniesť z tohto vydareného fotografického rána. Nie sú však úplne posledné v rámci dnešného článku!
Záverečné dve fotografie sú akýmsi odzrkadlením uplynulého víkendu, ktorý sprevádzali extrémne horúčavy. Tie zjavne vyhovovali modlivkám zeleným, ktorých sa v sade hemžili desiatky. Pre naše telá však už boli tieto teploty privysoké a tak sme si voľné chvíle počas obeda spríjemňovali vo vode. V nedeľu poobede sme mali v pláne okúpať sa na Zelenej vode, no naše plány narušila silná búrka. Presunuli sme sa teda až k Váhu pri Trenčíne, kde vznikla posledná neplánovaná fotografia, zachytávajúca tunajší lužný les. Ten bol na rozdiel od okolitej krajiny ešte stále sviežo zelený.
Na úplný záver mi zostáva len dúfať, že horúčavy tento víkend konečne trochu poľavia a ožije aj vegetácia napríklad v Bošáckej doline, kde plánujem pokračovať s fotografovaním a prácami na filme už tento víkend. 🙂