Po neočakávane dlhej zime sme sa tento mesiac prakticky skokom presunuli do letného obdobie. Niet sa čo čudovať, klimatické zmeny napredujú a na podobné scenáre si budeme musieť zvyknúť. Je to škoda, pretože jar rozhodne patrí medzi najkrajšie obdobia v roku. Napriek množstvu povinností a krátkej jari som si našiel čas aj na fotografovanie a filmovanie. V polovici apríla som sa vybral na víkendovú brigádu, ktorú organizoval Ľudo Vašš s priateľmi a ako vždy išlo o veľmi podarenú a hodnotnú akciu…
Okrem veľkého množstva záberov do pripravovaného dokumentárneho filmu som si z Novej Bošáce, konkrétne z okolia osady Španie, odniesol aj zopár vydarených fotografií. Tie zachytávajú začiatok krátkeho jarného obdobia, počas ktorého tunajšiu rozmanitú krajinu zdobia rozkvitnuté ovocné stromy. Prvý záber, ktorý vám dnes prinášam je pohľad na Predpolomskú dolinu a osadu Grúň, nad ktorými sa čnie masív Lopeníka.
Ďalšie dve snímky zobrazujú mladú výsadbu ovocných stromov na okolitých lúkach. O tú sa samozrejme postaral a naďalej stará Ľudo. Dúfajme, že prežijú nástrahy doby a o pár desaťročí budú zdobiť krajinu zo široka-ďaleka podobne ako ich predkovia na ďalších záberoch.
Ďalšie dva zábery patria mojej obľúbenej fotografickej téme – pasúcim sa ovečkám. Tentokrát na lúkach nad sadom v Španí s výhľadom na protiľahlé svahy. Tie sú okrem iného domovom jednej z posledných populácií mimoriadne vzácneho Žltáčika zanoväťového. Minulý rok sa mi ho tu však nepodarilo nájsť a tak nezostáva nič iné len dúfať, že tu ešte niekde nepozorovane prežíva a čaká na lepšie časy v našom poľnohospodárstve. Najviac ho totiž ohrozujú dva extrémy – úplná absencia hospodárenia na strane jednej a intenzívny prístup na strane druhej.
Posledný dva zábery zo soboty 14. apríla zachytávajú pohľad na typickú kopaničiarsku scenériu – starý domček v spleti vysokokmeňových ovocných stromov, políčok a lúk. Ako inak v lúčok zapadajúceho slnka, kedy najlepšie vyniknú jemné kontúry mozaikovej krajiny. Tá (zatiaľ) stále zostáva rajom pre biodiverzitu a ľudí, ktorým nie je ľahostajný osud tunajšieho kultúrno-prírodného dedičstva. Dokedy ním ale bude? To samozrejme záleží len a len na nás a dúfam, že moje zábery i pripravovaný film o ovocinárstve v Bielych Karpatoch budú pre niekoho motiváciou aby pristupoval ku krajine s patričným citom a pozitívnym vzťahom!
