V pondelkom článku som vám ukázal sériu prvých fotografií z mrazivého rána na Grúni, ktoré medzi vami zaznamenali naozaj veľký úspech. Dnes vám preto prinášam druhé pokračovanie článku, ktoré je opäť plné záberov z rovnakého rána, takže dúfam, že vám opäť trochu vylepšia náladu v zamračenom počasí, ktoré momentálne vonku panuje…
Pondelkový prvý diel som ukončil záberom z lúky pod krížom, na ktorom môžete vidieť malú časť Grúňa, ktorý sa v tej chvíli začal pomaly ale isto zahaľovať do stúpajúcej hmly. Pri fotení tohto záberu som trochu oľutoval, že sa mi nechce všade nosiť ťažký zoomovací teleobjektív, nakoniec sa mi ale podarilo celú scenériu vtesnať do zorného uhla 90 milimetrového makroobjektívu. Použitím širokouhlého objektívu som zas z prakticky rovnakého bodu spravil aj prvý dnešný záber, ktorý okrem Grúňa zachytáva aj ekologicky a esteticky mimoriadne cenné ovocné stromoradie. Dokonalosť sobotného rána dokazuje aj fakt, že ani za ďalšou zaujímavou kompozíciou som nemusel chodiť príliš ďaleko. Vlastne som nemusel chodiť vôbec nikam. Stačilo sa mi totiž v podstate len otočiť o 90° smerom k slnečným lúčom a už som mal pred sebou ďalšiu scenériu s úplne odlišnou atmosférou. Tú vytvorili siluety ďalších stromčekov v stromoradí, ktoré mi v kombinácií so snehom nasvieteným vychádzajúcim slnkom trochu pripomínajú zábery z Údolia smrti v Namíbií. S tým rozdielom, že tam pochopiteľne panujú úplne iné teploty ako v to ráno na Grúni. 🙂
Po zachytení týchto čarovných záberov som sa rozhodol presunúť po vyjazdenej ceste smerom späť na Grúň so zámerom nafotiť niečo ešte priamo na kopanici. Cestou som si však spomenul na opustené domčeky a stodoly, ktoré sa nachádzajú ukryté v sadoch nad cestičkou. Tie som takisto spoznal pred pár rokmi vďaka Ľudovi Vaššovi a rozhodnutie zastaviť sa pri nich bol veľmi dobrý nápad. Obzvlášť s prihliadnutím na to, že ich osud je už žiaľ zrejme spečatený a jediné, čo po nich zostane je týchto pár fotografií. Kiež by som sa ale mýlil a chopil by sa ich niekto, kto by ich dokázal citlivo zrekonštruovať a vrátiť spolu s nimi do týchto končín tradičný kopaničiarsky životný štýl…
Ani som sa nenazdal a po pár minútach chôdze do „centra“ Grúňa sa slnečné lúče takmer úplne vytratili v stúpajúcej hmle. To mi však vôbec neprekážalo, keďže som sa už nimi za tých pár desiatok minút akosi presýtil. 🙂 Naopak, zobral som to ako novú výzvu zachytiť krásy kopaníc aj v takýchto úplne odlišných podmienkach. Posledné zábery z tohto úžasného rána som teda zachytil popri ceste späť na terénnu stanicu. Tí z vás, ktorý už Grúň niekedy navštívili isto spoznajú kreatívne využité staré lyže, kaplnku a ukážkovú karpatskú kopu sena či posedenie pod starou jabloňou pri soche partizána. A ak ste do týchto zabudnutých končín ešte nikdy „nezablúdili“ verím, že tento dvojdielny seriál vás k tomu dostatočne motivoval! 🙂
