V poslednej dobe počasie, najmä cez voľné víkendy, fotografovaniu príliš nepriali a zdalo sa, že tohtoročná zima už bude do konca pokračovať nemastno-neslano tak ako doteraz. Minulý týždeň ale predsa len pri pohľade na predpoveď vzplanula malá iskierka nádeje na zlepšenie. Tesne pred víkendom nasnežilo a na sobotu „Aladin“ sľuboval slnečné dopoludnie. Keďže sa cez víkend konala schôdza o. z. KOZA, rozhodol som sa spojiť príjemné s užitočným a preto som sa v piatok poobede vybral z Bratislavy rovno do Novej Bošáce na kopanicu Grúň, kde sa nachádza terénna stanica CHKO Biele Karpaty. Moje rozhodnutie sa nakoniec ukázalo ako skvelá voľba, veď posúďte sami. 🙂
Cesta do Bošáckej doliny bola vďaka pokazenej lokomotíve už na Vinohradoch dlhá a útrapná a tak som na Grúň stúpal pešo už takmer po tme. Cesta bola plná utlačeného namrznutého snehu a ten sa udržal aj na stromoch, čomu som sa mimoriadne potešil. Po úplnom zotmení sa ale striedala slnečná obloha s nízkou oblačnosťou, preto som sa trochu obával, že zo sobotného fotenia nakoniec nič nebude. Ráno som bol hore už okolo šiestej a z terénnej stanice som sa „vyhrabal“ asi pol hodinu pred východom slnka. Do tváre mi ihneď udrel treskúci mráz, v zápätí ma však zahrial pohľad na úplne jasnú oblohu. Moje prvé kroky smerovali na lúku, ktorá sa nachádza hneď za plotom stanice. Pri pohľade na hmlu v údolí Váhu mi bolo okamžite jasné, že podmienky na fotenie budú viac ako výborné. Za prvými zábermi som prešiel len pár desiatok metrov od stanice a panoráma, ktorá sa mi podarila ešte pred východom slnka nakoniec patrí vôbec medzi moje najobľúbenejšie zo sobotného rána.
Keďže do východu slnka stále zostávalo dosť času, rozhodol som sa prejsť krížom cez sady a lesíky na vyššie položenú lúku, z ktorej som očakával ešte o trochu lepší výhľad. Zrýchleným tempom som prešiel na veľkú lúku s mladým stromoradím, ktorú mi kedysi ukázal Ľudo Vašš. V kompozícií mi ale stále niečo chýbalo, preto som sa vybral ešte vyššie k úhľadne uloženej kope dreva. Tá mi prišla ako zaujímavý krajinný prvok, preto som vyšiel na samý vrch lúčky nad ňou a počkal si na prvé slnečné lúče. Tie na seba nenechali dlho čakať a spolu s nimi sa na už aj tak dostatočne pútavej scenérií objavila silueta nejakej osoby kráčajúcej po ceste. Spočiatku som myslel, že ide o niekoho miestneho ale nakoniec sa ukázalo, že to bol „kozák“ Vlado Mertan, ktorý sa vybral na rannú vychádzku. Tak či tak, neplánovane mi pomohol oživiť pár záberov, za čo mu patrí moja vďaka. 🙂
Ďalšiu sériu vydarených záberov sa mi podarilo spraviť len o pár metrov nižšie pri pomerne novom kríži s lavičkou. Náboženské symboly síce nepatria medzi moje časté námety, rozhodne sú však tradičnou súčasťou našej kultúrno-prírodnej krajiny. Mnohé z nich majú veľkú estetickú a historickú hodnotu a pokiaľ ich obklopujú staré stromy, najčastejšie lipy, prispievajú aj k ekologickým hodnotám. Ako som spomínal, tento kríž zrejme nepatrí medzi najstaršie, o čom svedčí aj nápis na lavičke z roku 2013. Autori si ale dali mimoriadne záležať na výbere miesta a vyhotovenia, čo je len a len fajn.
Ak by aj bolo 10 záberov, ktoré som vám priniesol v dnešnom blogu finálnym výsledkom týchto mrazivých potuliek v okolí Grúňa, bol by som s ním mieru spokojný. Ako to už totiž v živote fotografa býva, niekedy dobré svetlo vydrží len pár minút po východe slnka, inokedy zas príde hmla či nečakaná oblačnosť už pred ním a z fotenia napokon nie je vôbec nič. V sobotu ráno som mal však na priam ideálne podmienky skutočne obrovské šťastie…
Dnešný článok je síce na konci avšak bez tradičného záveru, keďže sa mi doň ani zďaleka nepodarilo vtesnať všetky zábery zo sobotného rána, ktoré by som vám chcel ukázať. Preto sa v najbližších dňoch môžete tešiť na druhé pokračovanie mrazivých fotopotuliek! 🙂
