Do konca roka zostávajú už len posledné chvíle, ku ktorým neodmysliteľne patrí aj rekapitulácia uplynulého 12 mesačného obdobia. Ak by som mal svoj rok zhodnotiť jedným slovom, zrejme najlepšie ho dokáže vystihnúť slovíčko prelomový. Prelomový najmä preto, že som počas neho úspešne ukončil magisterské štúdium, vyskúšal si na pár mesiacov prácu „profesionálneho“ ochranára na Správe CHKO Biele Karpaty a následne som sa rozhodol pokračovať v doktorandskom štúdiu. A veľkým prelomom možno nazvať aj rozhodnutie začať pracovať na novom dokumentárnom filme, o tom však bude reč inokedy…
Popri veľkom množstve povinností som si našťastie dokázal tento rok nájsť čas aj na fotografovanie a filmovanie, hoci ho bolo omnoho menej ako v minulosti. Do Bielych Karpát som sa napokon dostal každý kalendárny mesiac, hoci niekedy to bolo naozaj len tak tak. Do posledného tohtoročného článku, nazvaného Fotonávraty 2017, som sa rozhodol vybrať 12 fotografií, zachytávajúcich atmosféru môjho obľúbeného regiónu počas uplynulých 12 mesiacov. Zároveň s nimi vám prinášam aj krátku rekapituláciu každého z nich.
Prajem príjemné čítanie!
Január
Počas prvého mesiaca som v kopcoch s fotoaparátom strávil iba dva dni a lepšie dopadol ten predposledný v kalendári (30. 1.). Počas neho som sa vybral do okolia Lednice a „motal“ som sa najmä po starých ovocných sadoch. Za najvydarenejší záber považujem ten, na ktorom je zachytená stará hruška s plotom pri poľnej cestičke vedúcej do obce. Fotka vznikla tesne pred západom slnka, takže strom a plot na nej osvetľujú posledné jemné lúče toho dňa…
Február
Február sa u mňa niesol v znamení začiatku konca, v jeho polovici som totiž započal posledný semester magisterského štúdia. Keďže počasie ani čas mi príliš nepriali, mojim jediným fotografickým dňom bol poobedný výlet 16. 2. do Dolnej Súče s kamarátkou Terkou. Počas pár hodín sme tu pocítili takmer všetky ročné obdobia – nádych jari na slnkom rozohriatom vrchole Krasína, zimu na jeho záveternej strane a napokon aj jesenne pôsobiacu hmlu pod ním. A práve vďaka nej som vytvoril túto magicky pôsobiacu fotografiu, ktorá mnohým paradoxne pripomína skôr východ ako západ slnka.
Marec
Prvý jarný mesiac som sa venoval najmä škole a tak mi na fotenie opäť nezostal takmer žiaden čas. Na konci druhého marcového týždňa som však stihol aspoň „kozácku“ víkendovku v Novej Bošáci. Počas nej som sa v sobotu (11. 3.) na krátky čas zastavil na hospodárstve pod „Pangeáckym“ sadom v Španí. Tunajšieho kopaničiara som spoznal už pred pár rokmi počas koseckého workshopu, až teraz som sa však detailnejšie oboznámil s jeho životným príbehom. Som rád, že takýto ľudia ešte stále žijú (nielen) v kraji pod Inovcom a dúfam, že sa mi o nich v budúcnosti podarí nakrútiť aj ďalší plánovaný film. Zatiaľ si však musím(e) vystačiť aspoň so statickými zábermi.
Apríl
Ani počas apríla som v horách nestrávil toľko času, koľko by som chcel. Najpamätnejším dňom preto pre mňa zostáva hneď ten prvý, ktorý som strávil na Morave v Lačnove. Tomuto v podstate neplánovanému náhradnému programu som venoval aj jedny zo svojich prvých fotospomienok. Do tohto výberu som sa rozhodol zaradiť jeden z viacerých vydarených záberov šafranu bielokvetého – symbolu tejto malej no mimoriadne zaujímavej valašskej dedinky.
Máj
Mesiac, počas ktorého som oslávil svoje 24. narodeniny, sa niesol najmä v znamení blížiacich sa štátnic. Okrem toho sa počas neho začala ďalšia sezóna stráženia húseníc Jasoňa červenookého a stihol som si dopriať aj tri dni bicyklovania v Alpách. Foteniu som sa venoval najmä v sobotu 13. 5. a to opäť v okolí Lednice. Vybrať najvydarenejší záber bolo naozaj zložité, keďže som ich v ten deň spravil viacero – v orchideovom sade pri hrade či na lúkach pri pasúcich sa ovečkách. Nakoniec som sa ale rozhodol pre fotografiu zachytávajúcu pani pri jarných prácach na svojom políčku. Tá však nepredstavuje hlavný objekt snímky, je skôr malým, no ústredným prvkom okolitej krajiny. A presne tak je to s pôsobením človeka v tunajšej prírode aj v skutočnom živote.
Jún
Pokiaľ som svoj rok 2017 označil za prelomový, tak jún bol v ňom jednoznačne jeho najprelomovejším mesiacom. Dokončil som počas neho štúdium a nastúpil na krátku chvíľu na Správu CHKO Biele Karpaty. Už ako dočasný „profesionál“ som sa preto venoval najmä značeniu a stráženiu jasoňov. Početné výstupy na Babky počas letných horúčav boli síce fyzicky trochu vyčerpávajúce, po psychickej stránke mi však priniesli zaslúžený oddych. Symbolicky som preto do tohto výberu zaradil fotografiu jasoňov a chrobákov na kvete nevädzovca z piatku 30. júna.
Júl
V siedmom mesiaci roka mi k jasoním aktivitám pribudla aj ďalšia pracovná činnosť – manažment chránených území. Ten spočíval najmä v kosení a hrabaní lúk, čiže z činností, ktorým som sa venoval už aj v minulých rokoch. Vďaka tejto práci som bližšie spoznal chránené územia, najmä v južnej časti pohoria, ktoré som v minulosti navštevoval len veľmi málo, prípadne vôbec. Pamätným dňom však pre mňa zostáva 10. júl, počas ktorého sme hrabali mne dobre známe lúky na Nebrovej. Po seno si v ten deň prišla miestna pani Hlásna, ktorá vlastní hospodárstvo v neďalekej osade Zápechová. Napokon sa na lúkach zjavila snáď celá jej rodina, vrátane malých detí, čo mi samozrejme vyčarilo úsmev na tvári pretože zastávam názor, že spolupráca s miestnymi a ich spätosť s prírodou by mala byť základným kameňom ochrany bielokarpatskej prírody.
August
Moja misia na Správe pokračovala aj v auguste, počas ktorého som sa však začal pomaly vracať aj k svojej študijnej téme – vode a životu v nej. Najprv počas 2. ochranárskeho splavu Váhu a neskôr počas neplánovaného biomonitoringu bielokarpatských vodných tokov, ktorý sme žiaľ dodnes nemali čas vyhodnotiť. A ak si myslíte, že na fotografií nočné motýle, ste na omyle. Ide totiž o imága ich blízkych príbuzných – potočníkov, ktorých larvy sa vyskytujú vo vodných tokoch po celom svete. Niektoré z nich si stavajú schránky z drobných kamienkov alebo organického materiálu, preto sa nazývajú aj vodnými architektmi. Tento párik druhu Odontocerum albicorne sa mi podarilo nafotiť 15. 8. pri vodopáde na Dračej studni. Mimochodom, menším prelomom tohto mesiaca je fakt, že v auguste som spustil túto novú osobnú webstránku.
September
Počas nasledujúceho mesiaca som ukončil svoje krátke, no príjemné, pôsobenie na CHKO-čke. Zároveň som nastúpil na doktorandské štúdium na Prírodovedeckej fakulte. Jeho nevýhodou je, že väčšinu času strávim v Bratislave a tak mi na fotenie a filmovanie ostáva čas len cez voľné dni. V septembri som sa foteniu nevenoval prakticky vôbec. Na Vršatec som sa dostal iba počas jedného doobedia, keď sme boli s kolegami Maťom a Mišom vytipovať lokality na blížiacu sa víkendovku. Vtedy sme ešte netušili, aká lavína záujmu sa okolo nej spustí…
Október
V priebehu môjho obľúbeného jesenného mesiaca sa moja časová tieseň nachvíľu upokojila. Počasie aj povinnosti mi našťastie dovolili vychutnať si krásy babieho leta, hoci aj s nepríjemnou bolesťou chrbtice. 14. a 15. 10. som teda strávil s fotoaparátom v okolí Kvašova, respektíve Bolešova, čomu som aj venoval dva blogy (tu a tu). Ako reprezentatívny záber pre tento mesiac som si napokon vybral fotografiu zobrazujúcu kojenie teliatka na pasienku pri mojej obľúbenej drevenici nad obcou. Páči sa mi najmä to, že je plný žiarivých jesenných farieb, ktoré sprevádzali celý tento príjemný víkend.
November
Nasledujúce obdobie už tak žiarivé nebolo, čo však nesúviselo len s novembrovým počasím. Ani voľného času na pobyt v bielokarpatskej prírode som nemal toľko, koľko by som chcel. A to aj napriek tomu, že som sa definitívne rozhodol začať pracovať na spomínanom novom filme venovanom príbehom starých ovocných drevín. Samostatný fotografický či filmársky deň som si v novembri nenašiel ani jeden. Svetlým bodom sa však pre mňa stala Misia Apollo 11 – asi najúspešnejšia víkendovka o. z. Pre Prírodu v jeho novodobom období. Vyše 50 dobrovoľníkov z rôznych kútov Európy sa 10. – 12. 11. zišlo na Vršatci, aby pomohli tunajšej populácií jasoňa červenookého. Na tejto akcii vznikol aj záber zachytávajúci atmosféru neskorej jesene na Chotúči.
December
Záverečný mesiac roka sa už tradične niesol v znamení blížiacich sa Vianočných sviatkov, ktorým opäť predchádzali rôzne posedenia a večierky ale aj neplánovaná, no vydarená ekologická exkurzia na Grúň. Úvodný decembrový víkend, pred ktorým našťastie aj nasnežilo, som ale trávil doma. V sobotu 2. 12. som sa preto vybral opäť na Babky, aby som si premiérovo užil ich nefalšovanú zimnú krásu. A ako som už spomínal v predošlom blogu, bola to makačka, ktorá však naozaj stála za to. Pohľad na slnkom zaliatu zasneženú krajinu do mňa, výmenou za fyzické vyčerpanie, nalial množstvo potrebnej pozitívnej energie.
Rok 2017 je teda takmer definitívne za nami a mne nezostáva nič iné, len vám ešte raz poďakovať za prejavenú priazeň a popriať vám veľa šťastia v roku 2018!