Týždeň od posledných fotopotuliek, venovaných kampani My sme les, uplynul ako voda a tak nastal čas na ich ďalší, v poradí už siedmy diel. Ten je konečne venovaný téme mojich fotograficko-cyklistických potuliek v okolí Hornej Súče. Tunajšie malebné kopanice, ľahko dostupné po asfaltových cestách, sú totiž ideálnym miestom na spojenie týchto mojich dvoch mojich záľub. Hovorím najmä o miestach ako Repáky, Vlčí vrch, Krásny Dub či Dúbrava, na ktoré sa rád vraciam najmä v jarnom a jesennom období, kedy najviac vynikne ich krása.
Hoci prvý cestný bicykel som si kúpil v lete 2014, čaru Súčanských kopaníc som prepadol až v novembri nasledujúceho roku. Bolo to hneď v prvý deň predposledného mesiaca, kedy som „obehol“ väčšinu už spomínaných kopaníc. Fotoaparát som však vytiahol až pri zjazde z Vlčieho vrchu, kde ma zaujali ostrvy v protisvetle na začiatku obce:
Po krátkej pauze som pokračoval smerom na Dolnú Závrskú. Tu som aj vo vyššej rýchlosti zbadal zaujímavý námet na záber, kvôli ktorému som sa musel vrátiť pár metrov späť. Išlo o obyčajné dvere, ktoré vlastne až tak obyčajné neboli. Boli vstupom do na prvý pohľad opusteného a ošarpaného domu a zub času sa značne podpísal aj na spomínaných dverách. Napriek tomu, alebo skôr vďaka tomu, ma zaujali natoľko, že som si ich jednoducho chcel zvečniť. V tom však prišlo nečakané prekvapenie. Na dome sa v jednom momente otvorilo polorozbité okienko a vykukol z neho starý pán, ktorý sa ma s nepríjemným tónom hlasu začal pýtať, čo si to dovoľujem fotiť jeho dom. Hneď sa mi v hlave vynorili nepríjemné spomienky z Lednice, kde ma chcel miestni naháňať s vidlami, či z Bolešova, kde chcel po mne majiteľ domu pod Tlstou horou rovno strieľať brokovnicou. Našťastie to ale všetko nakoniec myslel len zo srandy a keď sa dosmial, začal ma pozývať na „poldeci“, pretože mali rodinnú oslavu. Vzhľadom na pokročilý čas a nulovú toleranciu alkoholu som ale slušne odmietol a pobral som sa ďalej. Pravdu povediac ale dodnes trochu ľutujem, že som si nenafotil aj toho pána. A tak mi ako spomienka ostala aspoň fotka dverí, ktoré tam snáď aj s domom stoja dodnes. 🙂
Moja cesta pokračovala smerom na Dúbravu, no na križovatke som ešte odbočil na rozbitú prudkú asfaltku, s cieľom spraviť pár záberov slnka zapadajúceho za túto kopanicu. Jednu z týchto fotiek ste nakoniec mohli nájsť aj v mojom minuloročnom kalendári. Po zjazde späť na hlavnú cestu ma čakal posledný prudký výšľap a zjazd do Drietomy, odkiaľ som sa pobral na vlak do Trenčína.
Hornosúčanské kopanice ma očarili natoľko, že som sa na ne vrátil aj počas minuloročnej jari, konkrétne 21. apríla. Jednu z fotografií starého pána s rodinou pri práci na políčku som vám už predstavil v piatom diely fotospomienok. Okrem tohto záberu sa mi ale ten deň fotograficky až tak nevydaril. Spravil som ale aspoň pár zaujímavých snímok kvitnúcich čerešní a jedna z nich opäť našla svoje miesto v kalendári.
Výjazd na kopanice som si zopakoval aj 2. augusta toho istého roka. Trasu som mal naplánovanú tradičnú, teda Repáky – Krásny Dub – Vlčí vrch a Dúbrava. Podmienky na fotenie boli typicky letné, teda celý deň nič moc. Svetlo sa trochu zlepšilo až pred západom slnka. Pri zjazde cez Dolnú Závrskú som si všimol na protiľahlom svahu stádo pasúcich sa ovečiek. Keďže je to môj obľúbený námet neváhal som a vyšprintoval som po už spomínanej rozbitej cestičke, z ktorej je pekný výhľad na Dúbravu a Hornú Súču. Hoci celý deň nebol na oblohe ani jeden obláčik a potil som sa v augustových horúčavách, po príchode k ovciam slnko ako naschvál zašlo za jediný oblak, čo sa z ničoho nič zjavil na oblohe. A tak mi paradoxne nezostávalo nič iné, len čakať na svetlo. Toho som sa nakoniec predsa len na pár momentov dočkal a opäť z toho vznikla ďalšia „kalendárovka“ a zopár ďalších vydarených záberov.
Keď už slnko začalo definitívne zachádzať za obzor, sadol som späť na bicykel a ako vždy som chcel pokračovať na Dúbravu a do Trenčína. Lenže ovce, akoby sa chceli ešte ďalej fotiť, mi zablokovali cestu a neostávalo mi nič iné, len čakať kým sa rozhodnú uhnúť sa. Podobnú situáciu som veľa krát na fotkách z cyklistov z Álp a tak som sa rozhodol spraviť ešte jednu dokumentačnú fotku aj s bicyklom. A tá mi nakoniec priniesla aj nečakaný úspech vo fotosúťaži o cyklodres značky Isadore od bratov Velitsovcov. 🙂
Ďalší a doposiaľ aj posledný pamätný výjazd do Hornej Súče som absolvoval 15. októbra minulého roka, no všetky vydarené fotografie z neho som už vyčerpal do článku o kopaničiaroch zo sedla bicykla. Tento rok som žiaľ mnoho času na dlhšie cyklopotulky s fotoaparátom nemal a asi som bol aj trochu lenivejší vláčiť so sebou na bicykel aj fotoaparát. A tak mi teraz nezostáva nič iné, len v teple bratislavského bytu čakať na dobré počasie a nejaký voľný víkendový deň. Možno to bude ešte tento december, možno o mesiac alebo až opäť až na jar, kto vie. Vás však dovtedy budem určite zásobovať ďalšími fotospomienkami a snáď aj novými zábermi z prostredia Bielych Karpát. 🙂
P.S.: Už len do konca novembra máte možnosť objednať si kalendár s mojimi fotografiami na rok 2018! Objednať si ho môžete tu: https://goo.gl/forms/jPWM26MHqfz6rNmW2