Aj šiesty diel mojich fotospomienok (podobne ako ten piaty) som chcel pôvodne venovať cyklisticko-fotografickým potulkám po Hornej Súči. Tie som sa ale opäť rozhodol odsunúť na neskôr, tentokrát však z odlišného dôvodu. Slovenským internetom sa totiž v posledných dňoch šíri iniciatíva s názvom My sme les. Ľudia si masovo menia profilové fotografie na facebooku a podpisujú výzvu na zastavenie likvidácie horských lesov na Slovensku. Ide o obdivuhodnú aktivitu ľudí okolo Erika Baláža, pod ktorú sa za štyri dni podpísalo viac ako 50 000 ľudí. A keďže ako vždy mám potrebu ísť trochu proti prúdu, ja som si nálepku na fotku nepridal a rozhodol som sa pre iné symbolické gesto. Napísal som špeciálny diel fotospomienok, venovaný môjmu obľúbenému horskému lesu. Tentokrát to ale nebude len o fotografiách a spomienkach k nim, ale najmä o úvahe nad horskými lesmi a podstatou ich ochrany.
Biele Karpaty sú územie, ktorých veľkú časť (asi 67% rozlohy CHKO) pokrývajú lesy. Vo väčšine prípadov ide o lesy s druhovým zložením blízkym tunajším „prirodzeným“ podmienkam, no štruktúrou ide o typické hospodárske lesy. Človekom nedotknuté, resp. minimálne ovplyvnené, horské lesy sa tu zachovali len na tých najťažšie dostupných miestach. Takýmito lokalitami sú napríklad masív Veľkej Javoriny či niektoré porasty na Vršatci a jedna z nich sa týči aj nad obcou Krivoklát. Ide o skalnatý vrch, na území ktorého sa nachádza prírodná rezervácia s najvyšším, piatym stupňom ochrany. Vyhlásená bola v roku 1997 za účelom ochrany starej dubobučiny s bohatým bylinným podrastom a výskytom Drieňa abyčajného. A práve podľa tohto kríka dostal tento vrch svoj názov – Drieňová.
Moje najstaršie spomienky na Drieňovú siahajú do roku 2009, v ktorom som dostal svoju prvú digitálnu zrkadlovku. Prvý krát som toto územie navštívil ešte bez nej počas horúceho júla. Spomínam si, že som sa sem chcel dostať už skôr, no bez mapy som z Bolešova až hore jednoducho netrafil :-). Pamätnejší je ale pre mňa výstup z 2. novembra toho istého roku. Počasie v ten deň úplne iné – mrazivé a hmlisté, čo však pre mňa dodalo tomuto miestu špecifickú atmosféru, ktorú som si navždy zamiloval.
Prastarý les na Drieňovej ma očaril natoľko, že som sa sem začal vracať pravidelne každý rok, počas všetkých ročných období. V zime som sem prvý krát vyšiel už 23. januára 2010. Vtedy som tu spravil množstvo záberov a sériu som nazval „Drieňovskí velikáni“. Ide o zábery živých stromov aj dožívajúcich torz, ktoré dnes už ležia na zemi a dokončujú svoj životný cyklus tým, že odovzdávajú rokmi nahromadenú organickú hmotu mladým stromom ale aj stovkám iných organizmov.
V rovnakom roku som sa vrátil na Drieňovú ešte 18. októbra s cieľom zachytiť jesenné zábery z úžasnej výhliadky na Vršatec a Krivoklát. Počasie v ten deň síce spočiatku nevyzeralo ružovo, no nakoniec sa hmla až na úzky pás pod Vršatcom rozplynula a ja som domov odchádzal spokojný s vydarenými zábermi. S postupom času so zlepšujúcimi sa fotografickými praktikami aj technikou sa mi podarilo na tomto mieste vytvoriť množstvo kvalitnejších záberov, hoci so zábermi z výhliadky stále nie som na 100% spokojný. S nostalgiou sa ale stále rád vraciam aj k starším záberom, pretože majú pre mňa špecifickú atmosféru.
Ako som už spomínal, v nasledujúcich rokoch som toto miesto navštívil nespočetne veľa krát. Niekedy mi počasie prialo a spravil som tu kvalitné zábery, inokedy takmer žiadne. Začiatkom septembra v roku 2014 som tu dokonca strávil s bratrancom noc priamo na hrebeni pod holým nebom. (Pozn.: Som síce člen stráže prírody ale keby niečo, tento skutok na nestal :-)) Bol to zážitok, ktorý skutočne stál za to, hoci na fotografie sa mi ho až tak dokonale preniesť nepodarilo.
Prečo by sme mali byť všetci les?
Dosť bolo nateraz spomienok na konkrétne dni a fotografie, pretože na rad prichádza moja spomínaná úvaha nad horskými lesmi a ich ochranou. Musím sa totiž priznať, že tak ako ma fascinujú bielokarpatské lúky a fakt, že dokážu prosperovať len s citlivým hospodárením človeka, sú pre mňa ako ekológa fascinujúce aj procesy prebiehajúce v horských lesoch bez našich zásahov. Odumierajúce staré stromy poskytujúce živiny pre mladé semenáčiky, komplikovaná spleť interakcií medzi stromami a hubami a mimoriadne vysoká biodiverzita všetkých foriem života. To všetko sú záležitosti, ktoré v bežnom hospodárskom lese nenájdeme a ak áno, tak len vo viac či menej obmedzenej forme. Je to v podstate zaujímavý paradox našej krajiny, že tu máme cenné prírodné spoločenstvá jednak vďaka vplyvom človeka ale aj také, ktoré sú vzácne kvôli nezasahovaniu do nich. A myslím si, že obe majú mať v našej prírode rovnocenné zastúpenie, pretože obe majú svoje špecifické čaro a hodnoty, ktoré je potrebné zachovať pre nasledujúce generácie.
Chrániť horské lesy je vo svojej podstate mimoriadne jednoduché. Stačí si povedať, do ktorých zasahovať nebudeme, dať to na papier a o všetko ostatné sa postará sama príroda. Oveľa zložitejšie je to napríklad na spomínaných lúkách, kde treba zabezpečiť každoročnú starostlivosť a to nie hocakú ale takú, vďaka ktorej bude prosperovať čo najviac cenných druhov rastlín aj živočíchov. Do chráneného horského lesa netreba chodiť s kosačkou a hrabľami, netreba sa hádať s poľnohospodármi a úradníkmi z Bruselu, že kosiť treba mozaikovo, pásť extenzívne atď. Stačí vám pevná obuv a v zime dobré oblečenie a termoska čaju. A na rozdiel od zle pokosenej lúky, z dobre chráneného lesa nikdy neodídete naštvaní ale naopak, plní pozitívnej energie, ktorú zaručene načerpáte z okolitej prírody všetkými zmyslami.
O to smutnejší je fakt, že na Slovensku nedokážeme dostatočne ochrániť zvyšky prirodzených horských lesov, na ktoré si robia zálusk lesníci s motorovými pílami a nákladnými autami. Niektorí to možno nemyslia úplne zle a nejde im len o kšefty s drevom. No celý problém je podľa najmä v tom, že cez stromy nevidia skutočnú podstatu ochrany týchto lesov. A tou nemá byť záchrana živých stromov ale predovšetkým zachovanie mimoriadne vysokej komplexity ekologických vzťahov, prirodzene prebiehajúcich procesov a biodiverzity. To sú totiž najväčšie hodnoty bezzásahových území, bez ohľadu na to, či na nich pôsobí vietor, lykožrút alebo iný prírodný faktor. Ja osobne som mal už dvakrát šťastie, že som tieto hodnoty mohol sledovať priamo s Erikom Balážom v Tichej a Kôprovej doline. Ak vás zaujímajú aj odbornejšie podklady, nájdete ich napríklad v tomto blogu od Michala Wiezika.
Ak mi ale stále neveríte, môžem vám doporučiť už len jednu vec. Choďte sa o pravde do bezzásahového lesa presvedčiť sami. A nespoliehajte sa len na zábery od lesníkov, ukazujúceho hnedé „mŕtve“ stromy, ale predovšetkým na vlastné zmysly. Očami si všímajte si detaily, napríklad semenáčiky stromov rastúce na rozkladajúcich sa pňoch svojich predkov. Počúvajte zvuky ďateľov, starajúcich sa o rovnováhu s podkôrnym hmyzom a pocíťte rozmanité vône, ktoré uvoľnujú okolité stromy ako svoje obranné či komunikačné látky. Alebo sa dotknite húb a machov fungujúcich ako špongia zadržiavajúca vodu v krajine…
A čo je dôležité, nemusíte ísť nutne až do Tichej či Kôprovej doliny, pretože zatiaľ máme to šťastie, že nájsť zbytky zachovalých prírodných lesov môžeme skoro všade na území Slovenska. Zaiste takmer v ktoromkoľvek kúte našej krajiny nájdete menší či väčší kus lesa, ktorý sa pre vás môže stať takou srdcovkou, akou je pre mňa Drieňová. A práve z dôvodu, aby ňou aj naďalej zostal, nezabudnite podporiť iniciatívu My sme les!
