V mojej druhej fotospomienke sa z lednických políčok presuniem do južnejšej časti Bielych Karpát a to do Novej Bošáce. Presnejšie do dolinky Španie, v ktorej pôsobí občianske združenie Pangaea, rozvíjajúce najmä tradičné ovocinárstvo. Stará sa tiež o neďalekú prírodnú pamiatku Blažejová, kde kosia seno pre svoje kozy, kravy a ovce. 13. júna 2015 som zamieril práve do tejto nenápadnej dolinky na začiatku Novej Bošáce. Dôvodom bola zaujímavá akcia, ktorú tu „Pangaeáci“ organizovali. Išlo o tradičné, no dnes už málo vídané ručné kosenie lúk v spomínanej Blažejovej.
Pri ručnom kosení platí staré známe pravidlo, že najlepšie sa kosí ráno za rosy. Preto sme z ekocentra na začiatku obce, kde som strávil prvú noc, vyrazili ešte pred východom slnka. Po príjemnej rannej vychádzke s Ľudom Vaššom a ďalšími účastníkmi a nakutí kôs sme sa pustili do samotného kosenia. Moje skúsenosti s ručným kosení vtedy boli minimálne, no práca mi išla postupom času lepšie a lepšie. S plynúcim časom sa však vytrácala ranná rosa, takže čoraz lepšiu techniku „vyvažovali“ horšie podmienky. Pred obedom sme kosenie prirodzene prerušili a vrátili sme sa do ekocentra doplniť energiu a oddýchnuť si.
Poobede sa k nám pripojil aj skvelý moravský „potulný“ kosec a ovocinár Ondro Dovala. Spoločne sme sa večer rozhodli, že pôjdeme prespať priamo na Blažejovú aby sme si mohli o pár minút dlhšie pospať. Cestou nás pristavil miestny hospodár, s ktorým sme sa dali na chvíľu do reči. Je to zaujímavý človek, ktorý si neskôr zaslúži vlastnú fotospomienku. Na lúku sme dorazili v čase, kedy slnko začalo zachádzať za horizont. Ondro si chcel vyskúšať terén a tak som mal možnosť sledovať a nafotiť jeho techniku kosenia. A tá je jednoducho neuveriteľná, dokáže pokosiť snáď viac ako dvaja „normálni“ kosci súčasne. Keď slnko úplne zapadlo, rozložili sme si na čerstvo pokosenej lúke spacáky, najedli sme sa a spolu s pár ďalšími dobrovoľníkmi sme ešte pred zotmením prehodili pár slov. Musím povedať, že ten večer bol nezabudnuteľný, nočná obloha, vôňa čerstvého sena a hra na píšťale, to je naozaj ťažko popísateľná atmosféra…
Ráno sme sa zobudili v čase, kedy okolitú krajinu osvetľovalo len ranné zore a črtal sa opäť ďalší krásny deň. Keď začali spoza kopca vychádzať prvé slnečné lúče, musel som kosenie na chvíľu prerušiť, pretože protisvetlo bolo neodolateľné. Spravil som vtedy množstvo úžasných záberov a poprosil som Ľuda Vašša aby spravil pár fotiek aj on mne. Dodnes patria zábery z tohto dňa medzi najobľúbenejšie z mojej tvorby. A to aj preto, že ide o spomienku na stretnutie množstva skvelých ľudí pri vytrácajúcej sa, no pritom tradičnej a prírode blízkej činnosti akou je ručné kosenie tých najcennejších bielokarpatských lúk.
