Keď vo štvrtok napadol prvý sneh tejto zimy, bol som ešte v Bratislave, kde skôr ako zimné radovánky priniesol „tradičnú“ kalamitu na cestách. Pri pohľade na víkendovú predpoveď počasia mi ale bolo jasné, že podmienky na fotenie budú perfektné a tak som sa na piatok tešil o to viac. Večerné rozhodovanie vo vlaku aj po príchode domov, kam sa vlastne vybrať tentokrát nebolo veľmi jednoduché a nemal som v tom jasno prakticky až do sobotného rána. Prvý nápad bol Vršatec, no odtiaľ mám už zimných záberov viac než dosť. Uvažoval som aj nad Drieňovou, o ktorej som písal v nedávnych fotospomienkach, ale voľba nakoniec padla na Červený Kameň.
Vzhľadom na to, že som si v poslednej dobe zvykol na neskoršie vstávanie, bol budík o štvrť na šesť celkom náročnou záležitosťou. Nakoniec som sa z postele vyhrabal až o 15 minút neskôr, keď som sa definitívne rozhodol, že skúsim vybehnúť Babky. Moje prvé kroky smerovali na balkón aby som skontroloval počasie. Bolo jasno s miernou hmlou nad Váhom, takže som sa prezliekol, nalial čaj do termosky a zbalil si nejaké jedlo. Asi 10 minút pred odchodom autobusu však prišla komplikácia – na „terénnej“ bunde mi chýbal zips, na druhej „civilnej“ sa zas rozopínal. Tri minúty pred odchodom sa mi ho podarilo provizórne opraviť. Neveril som, že ten autobus stihnem, no aj tak som na seba hodil batoh, privolal výťah a s rozviazanými šnúrkami som bežal na zastávku. Šťastím je, že bývame asi 100 metrov od nej, takže som sa trochu zahrial šprintom a nakoniec som ho predsa len chytil!
Cestou som sa pri pohľade z okna trochu obával o dostatok snehu, keďže ho bolo miestami menej ako v Bratislave, no po príchode do Červeného Kameňa som zistil, že to bola obava značne neopodstatnená. Namieril som teda krok na žltú turistickú značku. Podľa očakávaní som bol prvý, kto sa po nej vybral, takže som sa musel brodiť snehom miestami takmer po kolená. Prvú fotografickú pauzu som si dal na lúke pod Babkami, kde som spravil záber na zasnežený Červený Kameň aj samotné Babky.
Na autom vyjazdenej cestičke som si na chvíľu oddýchol od brodenia, no keďže sa stáčala opačným smerom, opäť ma čakalo trápenie až po začiatok lesa, kde bolo snehu o niečo menej. Pod odbočku na Babky som prišiel dosť vyčerpaný a vedel som, že to najhoršie ma ešte len čaká. Chvíľu som sa obával, či vôbec v lese nájdem tú správnu cestičku, nakoniec som to však intuitívne zvládol. Výšľap hore bol však ešte horší ako som si predstavoval. Šťastím bolo, že sa moc nešmýkalo, no v hlbokom snehu bol aj tak každý krok nahor ťažší a ťažší. Celú cestu som na seba nadával, čo som si to vymyslel a hovoril si, že sem už v živote v snehu nepôjdem. A hlavne som sa sám seba pýtal, ako sa odtiaľ ku**a dostanem dole. 🙂 Inokedy celkom rýchly a bezproblémový výstup mi trval tak trikrát dlhšie ako obvykle, no nakoniec som sa dostal na prvú vyhliadku v čase, keď sa dole v doline objavili prvé slnečné lúče:
Keď už som bol na prvom „záchytnom“ bode povedal som si, že to predsa zvládnem až hore, odkiaľ je najkrajší výhľad. Brodil som sa teda ďalej do sedla, ktoré vyzeralo úplne inak ako pred pár týždňami, keď sme tu pracovali počas Misie Apollo 11. Uhádzané kopy konárov sa takmer stratili pod hlbokým snehom a po krátkom výdychu som pokračoval v prudkom výšľape po štyroch na hrebeň. Keď už som mal to najťažšie za sebou, konečne som sa zastavil na dlhšiu chvíľu a okrem fotenia som si doprial aj dúšok horúceho čaju. Ten mi na vrchole padol naozaj vhod, keďže pocitovo tu bolo ešte chladnejšie ako dole, pretože tu fúkal nepríjemný vietor a bol som aj dosť spotený. V jednom momente mi dokonca 40 stupňové horúčavy, ktoré som na rovnakých miestach zažíval v lete pri značení jasoňov, prišli ako príjemná predstava. 🙂 Ako som spomínal, cesta mi v snehu trvala značne dlhšie ako inokedy, takže som žiaľ už nestihol tie najlepšie svetelné podmienky. Vzhľadom na extrémne podmienky som ale spokojný so všetkým, čo sa mi podarilo v rámci možností nafotiť. Mimochodom statív, ktorý som so sebou vytiahol až hore som ani nepoužil, keďže som už nemal chuť ani energiu ho dávať dokopy. 🙂 Svetla ale už bolo dosť, takže na stabilizáciu fotiek stačili aj moje skrehnuté ruky.
Po dofotení som sa rozhodol, že skúsim zísť dole opačnou stranou ako som prišiel, čo bola nakoniec dobrá voľba. Nadol to išlo omnoho rýchlejšie ako hore a zastavil som sa len sporadicky kvôli fotkám zasneženého lesa, keďže som sa rozhodol ísť na skorší autobus a nemrznúť vonku až do poobedia. Po pár minútach „zjazdu“ po dvoch až štyroch končatinách som započul žblnkotanie vody takže som vedel, že som dorazil presne tam, kde som chcel – k prameňu pod skalami. Voda v ňom bola oproti okolitému vzduchu príjemne „teplá“, no pre istotu som ju zriedil zo zvyškami čaju v termoske. Po doplnení tekutín som sa vybral k starému senníku, kde som taktiež spravil pár záberov a potom som pokračoval po už spomínanej vyjazdenej cestičke späť do obce.
Do odchodu autobusu som mal nakoniec v Červenom Kameni ešte dosť času, preto som ešte vybehol na lúku pod bralom. Hoci podmienky už foteniu príliš nepriali, bola to kvôli mrazu určite lepšia voľba ako zostať sedieť na zastávke. Ako to už cez víkendy pri hromadnej doprave býva, cesta domov bola neprimerane dlhá. Kvôli spotenému tričku mi bolo stále celkom chladno, no v Púchove našťastie práve prebiehal Mikulášsky jarmok, takže som toto vydarené doobedie symbolicky zakončil hriatou medovinou. 🙂