Po dlhšom čase plnom nových fotografií prišiel opäť čas na fotospomienky. Piaty diel som pôvodne začal písať o Hornej Súči a záberoch, ktoré som vytvoril pri bicyklovaní v týchto končinách. Počas výberu fotografií som si však uvedomil zaujímavú vec – počas mojich cyklopotuliek po Bielych Karpatoch som mal často šťastie zachytiť zaujímavé zábery, ktoré spája jeden spoločný motív. Tým motívom sú ľudia venujúci sa prácam na rodinných políčkach a pasienkoch. A to sú činnosti, ktoré si mimoriadne vážim, keďže neodmysliteľne patria k bielokarpatskému regiónu.
Prvá z fotografií vznikla 21. apríla 2016 a zachytáva veľmi starého pána so svojou rodinou pri sadení zemiakov. Vznikla na hornosúčanskej kopanici nesúcej názov Vlčí vrch. Na rovnakom políčku sa mi o šesť mesiacov neskôr, konkrétne 15. 10., podarilo na rovnakom políčku odfotografovať o niečo mladšieho pána pri siatí ozimín. Pamätám si, že svetelné podmienky boli v oboch prípadoch dosť zlé a mal som so sebou len krátky „seťák“ a makroobjektív. Napriek tomu ale majú pre mňa tieto snímky vysokú hodnotu, pretože zachytávajú autentickú atmosféru pri namáhavej práci na kopaniciach.
Sériu fotografií z Vlčieho vrchu som ešte v rovnaký jesenný deň obohatil ďalšími zábermi. Nejde síce o to isté políčko, no spoločne s predošlými fotografiami uzatvárajú akýsi rodinný kruh štyroch generácií mužov pracujúcich na poliach. Tieto fotky totiž zachytávajú (zrejme) otca s malým synom na traktore. „Usmievaj sa, budeš na fotkách!“, zvolal na neho otec. Ja som si však radšej počkal na moment, kedy sa naplno venovali práci, pri ktorej zvyčajne veľa príležitosti príležitostí na úsmev nie je.
Za ďalšími fotografiami ľudí pracujúcich na poliach sa presunieme do severnejšieho regiónu Bielych Karpát, presnejšie do okolia Lednice. Prvý záber vznikol 29. decembra 2015 na dolnom konci Hornej Breznice. Pamätám si, že to bol mimoriadne mrazivý výjazd a fotografia vznikla cestou zo Zubáka. Na políčku som zrazu zbadal dvoch pánov a koňa, preto som neváhal a na namrznutej ceste som prudko zabrzdil a vytiahol fotoaparát. „Zaves to na youtube, orať s koňom už hocikde ľudia neuvidia!“, zakričal po mne mladší z dvojice. A mal úplnú pravdu, predsa len dnes už nejde o veľmi bežnú záležitosť. Na youtube sa síce tento záber zatiaľ nedostal, no v tejto fotospomienke si istotne priestor zaslúži.
Aj nasledujúce snímky pochádzajú z blízkosti Lednice, studenú zimu však na nich striedajú letné horúčavy. Trasa cyklovýjazdu 9. júna 2016 bola moja tradičná „Klasika Lednica-Zubák“, na ktorú som sa nikdy nevybral bez fotoaparátu. Fotografickú zastávku som si tento krát musel dať pri mojich obľúbených políčkach pred Lednicou v smere z Kvašova. Zbadal som tu staršieho pána s kosou, čo rozhodne stálo za nafotenie. Paradoxné je, že na kopci na protiľahlej strane doliny práve družstevníci traktormi kosili a senážovali biologicky takmer bezcenné lúky, takže tieto zábery rád využívam na porovnanie aj vo svojich prednáškach.
Priamo v Lednici som počas bicyklovačky stretol 3. novembra 2015 babičku pasúcu stádo oviec. Mal som pravdu povediac z jej tváre trochu strach, nakoniec som však nabral odvahu spýtať sa jej, či si ju môžem nafotiť (nakoľko nemám so všetkými Ledničanmi len pozitívne skúsenosti, ale o tom inokedy). Pani súhlasila a tak som spravil pár záberov a pobral som sa ďalej.
Záverečné fotografie z piateho dielu fotospomienok vznikli na malej kopanici zvanej Zápechová. Tá sa nachádza na konci Červenokamenskej doliny pri bývalom hraničnom prechode do Čiech. Obyvateľmi tejto osady, ktorej dominuje kaplnka s obrovskou lipou, je rodina Hlásnych so svojimi psami, hydinou a kravičkami. 29. novembra 2015 som sa vybral práve cez Zápechovú na Moravu a zastavil som sa pri pánovi pasúcom kravy na blízkom pasienku. Ako som sa dozvedel, on pochádza z Lúk pod Makytou a po smrti svojej ženy sa rozhodol prísť pomáhať „babke“ Hlásnej na jej hospodárstvo. Vedel som, že každoročne od Správy CHKO odoberajú pre kravy seno z blízkej prírodnej rezervácie Nebrová. Preto sme sa dobre porozprávali napríklad o ochranárskych táboroch ale aj o katastrofickom hospodárení nemenovaného veľkopodnikateľa z doliny. Popri rozhovore som samozrejme spravil niekoľko záberov, ktorým dominuje práve „bielokarpatský Janko Kroner“, ako ho raz označil niektorý z návštevníkov mojej výstavy v Trenčíne :-).
Počas prednášok či premietaní často dostávam otázku, či sa mi stáva, že niekedy v horách narazím na zaujímavú scenériu, ktorú však nemôžem nafotiť, lebo jednoducho práve nemám čím. Takejto situácií sa snažím vyvarovať tým, že zo zásady nosím so sebou do Bielych Karpát takmer vždy aj fotoaparát. A to aj pri jazdách na cestnom bicykli, kedy sa môže zdať zbytočnou záťažou. Určite však po zhliadnutí týchto záberov uznáte, že až tak zbytočná nie je.
Aby som bol ale úprimný, raz za čas ho aj tak nechám doma a vtedy mi takmer naisto ujde nejaký zaujímavý záber. Naposledy sa mi to stalo včera (4.11.2017) v Študlove, kde som stretol deduška ručne orajúceho políčko pri západe slnka. Mohol som ho iba pozdraviť a šliapať ďalej. Čo už, aj taký je občas život fotografa…