Štvrté pokračovanie seriálu Fotospomienky vás zavedie na majestátny Vršatec a bude mierne odlišné ako predošlé články. Tie boli doposiaľ venované konkrétnemu ránu, dňu či víkendu, počas ktorého som zachytil niektoré zo svojich pamätných záberov. Tento diel však predstavuje sériu fotografií, ktoré vznikli v rôznom čase na úplne rovnakom mieste.
Tým miestom je úplne „obyčajný“ pohľad z Vršatského hradu na protiľahlé bralo a obec, ktorý má nafotený snáď každý druhý turista či fotograf, ktorý niekedy navštívil Vršatec. Napriek tomu ale patrí medzi moje obľúbené fotografické scenérie. A to dokonca do takej miery, že sa naň rád pravidelne vraciam aby som vytvoril zaujímavú, stále otvorenú sériu. Určite by som našiel na svojom disku desiatky záberov z tohto miesta, no do fotospomienok som napokon vybral šesť pre mňa doposiaľ najobľúbenejších a najpamätnejších.
Prvý záber predstavuje jesenný pohľad pri východe slnka. Vznikol dá sa povedať cielene počas nakrúcania môjho filmu o Bielych Karpatoch, v ktorom sa objavil ako krátke časozberné video. Mimochodom, východ slnka je vzhľadom na expozíciu Vršatca ideálnym časom na fotografovanie z tohto miesta, hoci aj západy tu občas majú svoje čaro.
Väčšina z mojich obľúbených záberov z tejto série vznikla v zimnom období práve počas nakrúcaniu spomínaného dokumentu. V rokoch 2012 a 2013 som si vytvoril malú tradíciu, kedy som v čase zimného slnovratu (21. 12.) navštívil Vršatec. Žiaľ, v nasledujúcich rokoch som na ňu z dôvodu zlého počasia či nedostatku času zanevrel. Prvé dva zimné zábery pochádzajú práve z tohto obdobia z roku 2012.
Z nasledujúceho roka pochádzajú ďalšie dve fotografie. Prvá z nich vznikla ešte pred slnovratom a to 1. decembra. Počasie sa v ten deň nevyzeralo vôbec optimisticky. Nakoniec som však spravil aspoň jeden zaujímavý záber s úplne odlišnou atmosférou akú majú iné fotografie, na ktorých hrajú hlavnú úlohu slnečné lúče. Mimochodom, ak sa vám táto fotografia zdá povedomá, môže to byť vďaka tomu, že ste si Kráľovstvo strážené Vršatcom zakúpili. Vytlačená je totiž na samotnom DVD nosiči. Druhá snímka „dymiaceho“ Vršatca vznikla 21. 12. a to skôr náhodne. Samotný východ slnka som fotografoval z protiľahlého brala, odkiaľ som sa ešte presunul na Chmeľovú. Okolo pol jedenástej už nevyzerali byť podmienky na fotenie príliš zaujímavé, no presvedčil som sa, aby som ešte vyliezol na hrad. Z Považia sa v tom momente začala nečakane valiť hmla a vynaložená námaha napokon stála za to.
Posledný, pre mňa azda najpamätnejší záber sa vo filme neobjavil, vznikol totiž dávno po jeho dokončení a to minulý rok v júni. Pamätám si, že podmienky na fotenie východu slnka v ten deň neboli príliš ideálne. Vychádzalo totiž priamo spoza masívu Chotuča a napokon som ho kvôli množstvu oblačnosti tuším ani len nevidel. Rozhodol som sa teda aspoň chvíľu si posedieť na hrade a načerpať psychickú energiu pohľadom na okolitú krajinu. V jednom momente to zrazu vyzeralo, že slnko predsa len na pár sekúnd spoza mrakov vykukne. Fotoaparát som mal našťastie pripravený na statíve a tak už len stačilo počkať a v správnom čase stlačiť spúšť. Bolo to priamo v momente, kedy slnečné lúče príjemne nasvietili sedlo Chotuča, nad ktorým sa zároveň vznášal jemný opar. Ten spolu s lúčmi po krátkej chvíli zmizol, no navždy zostal zachytený v mojej pamäti aj fotospomienke…